Spomienky bývalých učiteľov a žiakov

Hovorí sa, že ak človek strávi v práci 10 rokov, dostane čestné občianstvo. Je to tak asi preto, že 10 rokov na jednom pracovisku je dosť dlhá doba. Toto tvrdenie sa však netýka učiteľského povolania a v Kamienke určite nie. Mnohí moji kolegovia strávili na tunajšej ZŠ oveľa dlhšiu dobu. Čo si má učiteľ-telocvikár vybrať na malom priestore za taký dlhý čas, keď príbehov a zážitkov bolo viac... Spomeniem snáď veci, ktoré ma v Kamienke prekvapili.

Prvé prekvapko bolo hneď po nástupe (lebo to bola moja prvá štácia), že som sa stal „tovarišom“ učiteľom. Prekvapilo ma aj to, že tak veľa kolegov je domácich, rodákov z Kamienky. To na iných školách nebývalo. Tvorili sme s kolegami výborný kolektív, na ktorý doteraz s istou nostalgiou spomínam. Určite to nebolo len tým, že som bol mladý a v mladosti, ako sa hovorí, je všetko krajšie a jednoduchšie.

Prekvapila ma tiež úcta žiakov a rodičov k učiteľskému povolaniu. Keď som spomínal kolegom z iných škôl v okrese, že ak sa v Kamienke žení či vydáva bývalý žiak školy, po víkende sa v škole objaví fľaša so škatuľou plnou zákuskov zo svadby, pozerali na mňa s vyvalenými očami. Takejto „úcty“ sa im zriedkavo dostalo.

Prekvapil ma vtedajší riaditeľ p. Juraj Vančík, keď mi zvestoval, že sa zo mňa stane vedúci školského športového strediska v bežeckom lyžovaní. Ja, ktorý som sa s bežkami stretol len na lyžiarskom kurze a dokopy som mal odbehaných hádam 15 km. Či sme to zvládli (s Jurajom Galajdom a Štefanom Mitníkom), to nech posúdia iní, len viem, že ten bežkársky boom sa v Kamienke zakorenil tak, ako trebárs v Litmanovej či Jarabine u ľudí všetkých vekových kategórií.

Čo ma doteraz neprekvapuje je to, kde všade stretávam našich bývalých žiakov. Tu ma ošetruje lekár-fyzioterapeut, tu lekár-internista, dozviem sa, že ten počítačový expert i kolega učiteľ je z Kamienky A to hreje pri srdci. Učiteľovi stačí k spokojnosti málo – niekedy len prosté ďakujem. (Krátené.)

...do učiteľskej praxe som nastúpila v r. 1964/65. Ako jediná žena na 2. stupni som bola poverená nácvikom spartakiády starších žiačok. Nácvik bol vo večerných hodinách, pretože mnohé dievčatá pomáhali doma na gazdovstve. Nácvik prebiehal úspešne – dievčatá pravidelne a s radosťou cvičili. Až raz jedna žiačka prišla neskoro. Ospravedlnila sa, že bola „... v rici.“ !!! Moja radosť a trpezlivosť sa hneď vytratila. Nácvik som rázne ukončila. Dievčatá sa na mňa prekvapene pozerali, čo sa deje, chceli mi čosi vysvetľovať, no ja som rázne odišla.

N druhý deň mi kolegyne povedali, že žiačka bola rodičom pomáhať na JRD v „Rički“...

...raz som na hodine slovenčiny zadal žiakom úlohu: „Utvorte jednoduchú vetu.“ Žiaci vymýšľali, zapisovali. Opýtal som sa, kto môže svoju vetu prečítať. Jeden žiak sa prihlásil a čítal: „U nás v Kamienke rastú na vŕbe jablká.“ „???“ Vypočul som si to a nechápal, čo to má znamenať. Odkedy jablká rastú na vŕbe? Po čase som sa dozvedel, že verba je jabloň, hoci mi to veľmi nesedelo...

Vtedy mi bol na hodine doučovania inšpektor Ploščica. Preberali sme sčítanie a odčítanie a jeden žiak ani za svet nevedel pochopiť jednoduchý príklad. Usilovala som sa mu pomôcť a tak mu vravím príklad zo života: „Počúvaj, mama navaria pirohy a dajú ti 10 na tanier a ty 2 zješ, koľko ostane?“ Žiak sa zamyslel a povedal: „Naša mama davajut pirohy do misky.“ „No dobre, dobre,“ vravím mu, „ale povedz, koľko pirohov ti ostane?“ Hm: „Nič,“ povedal po chvíli. Nechápala som a so záujmom som sa ho pýtala prečo. „ Bo ja všytky pirohy pojim.“

Nastúpili sme do školy po prázdninách. Vtedy sa doma gazdovalo a celý týždeň sme zarovno s rodičmi hrabali, kopali... museli sme pomáhať. Učiteľka nám dala na slohu napísať slohovú úlohu na tému Môj najkrajší deň. Asi očakávala, že napíšeme zážitky z prázdnin a nejaké veselé príhody. Ktosi sa vynašiel a napísal jedinú vetu: Môj najkrajší deň cez prázdniny bola nedeľa.

Keď som prišla učiť do Kamienky, daktoré slová mi boli úplne cudzie, nerozumela som im. Raz sa napríklad stalo, že mi žiak povedal: „Tovariško učiteľko, a vy ste mi nedali tejku.“ Začudovala som sa. Nevedela som, čo je tejka, ale rýchlo som sa vynašla a hovorím mu: „A je v skrini?“ „Hej,“ odpovedal žiak. „Tak si ju zober,“ povedala som a čakala, čo si to vlastne vezme.

Bolo to v máji 1956. Bola som žiačkou 5. ročníka a tr. uč. mi bola A. Mačíková. Na okresnom kole v prednese som vyhrala 1. miesto a postúpila na Festival drámy a umeleckého slova do Medzilaboriec. Mamka ma ráno vyprevadila na prešovský expres, v Starej Ľubovni mali nastúpiť žiaci z Jarabiny. Pretože sa im pokazil autobus, neprišiel nikto. Cestovala som sama. V Prešove som šla na železničnú stanicu, spýtala sa na vlak a pokračovala v ceste. Vlakom som cestovala prvýkrát a keď prišiel sprievodca a pýtal si odo mňa lístok, vybrala som peniaze. Všetko som mu vysvetlila a on povedal: „Ty si malá, tak sa vez.“ Dal mi do ruky papierik a odišiel. Cesta bola dlhá. Konečne prišla výstupná stanica Medzilaborce. Kde teraz? V hlave mi blysla myšlienka – do školy. V teplákovej súprave s neveľkým kufríkom zaklopala som na dvere riaditeľne a vošla dnu. Za stolom sedel riaditeľ Andrej Micaj. Bol veľmi prekvapený a hneď ma predstavil učiteľom aj žiakom. Volal ma smelá Aňka a všetkým o mne rozprával. Na druhý deň bola súťaž. Neviem, či som tak dobre recitovala, ale všetci veľmi tlieskali a porota mi udelila 1. miesto. Okrem diplomu a dvoch kníh som dostala drevený peračník, ktorý mám dodnes.

Z Medzilaboriec som sa vrátila až o týždeň. V Oľke učila moja teta a prišla si po mňa. Rodičia sa o mňa veľmi strachovali. Všetko som im vyrozprávala. V škole obdivovali to, čo som vyhrala a pokrikovali za mnou smelá Aňka. Nič som si z toho nerobila, bola som na to hrdá.

Kto si rád nespomenie na detstvo, mladé roky, s ktorými je spojené obdobie povinnej školskej dochádzky? Na príjemné, nenávratné chvíle hier, radosti, často aj smútku a na dobrých učiteľov?

Aj ja som sedel v drevených laviciach v starej škole. Bola to typická budova vtedajšej doby: mala hrubé murované steny, dlážka v nej bola drevená, a natretá olejom. V triede v rohu na štyroch nohách stála plechová piecka, do ktorej sme v zime aj počas vyučovania prikladali drevo a často s takým zápalom, že bola piecka rozpálená dočervena. V ďalšom rohu pri tabuli na železnom podstavci bol lavór a pod ním nádobka s vodou, ktorú žiaci napumpovali zo studne na školskom dvore. Dvor bol priestranný a slúžil na cvičenie a na hry. Tam boli aj drevené suché WC a drevárne. Okrem tried v starej škole bola miestnosť pre učiteľov a jeden kabinet, ktorý bol pre nás tajomným miestom, nakoľko v ňom boli veci, ktoré sme dovtedy nevideli: vypchaniny vtákov, čudné mapy, obrazy s vyznačením vnútorných orgánov človeka, kružidlá, glóbus, obrazy nebeskej oblohy... vtedy všetko záhadné, mystické. Pri vchode do budovy visel mosadzný zvonec, ktorý podľa pokynov učiteľov oznamoval začiatok i koniec vyučovacej hodiny. Najmä na prvú vyučovaciu hodinu sa žiaci náhlili alebo bežali, lebo do začiatku vyučovania museli doma nakŕmiť dobytok, nanosiť drevo, v stajni poriadiť, umyť sa... Preto niektorí zmeškali na vyučovanie a za neskorý príchod bol žiak väčšinou potrestaný. Vtedy bolo bežným trestom kľačania, údery palicou po ruke alebo na zadnú časť tela, alebo previnilec zostal v škole po vyučovaní a upratoval triedu, nosil drevo alebo sa učil báseň naspamäť. Vyučujúci často kontrolovali čistotu rúk a obuvi. Bolo to súčasťou hygienickej výchovy. Budova sa nachádzala v strede obce, čo vyhovovalo žiakom z horného i dolného konca dediny.

V starej škole sa konali aj schôdze obyvateľov, napr. porady hasičov, voľba richtára. Čas a náplň obecnej schôdze obyvateľom oznamoval obecný bubeník.

V spomínanej budove som počas 2. sv. vojny videl aj prvé divadelné predstavenie. Bola to hra o narodení Krista a príchode troch kráľov. Hru so staršími žiakmi nacvičil pán prevelebný Viktor Nevický a hrali sa tesne pred Vilijou. V starej škole sme zažili aj prvé filmové predstavenie. V ten deň cudzí ľudia, ktorí prišli na zakrytom nákladnom aute, v triede prekryli tabuľu bielym plátnom, vzadu v triede postavili akýsi čierny prístroj, ktorý bol káblami spojený s autom. V preplnenej miestnosti sa nám ťažko dýchalo, ale sme aj ťažko chápali, ako môže Juraj Jánošík z toho čierneho rapčiaceho prístroja lietať po plátne, behať po kopcoch, bohatým brať a chudobným dávať. Film – to bol zážitok na dlhý čas a na dlhé uvažovanie.

Z tej starej školy sme sa šli dívať, ako cudzí uniformovaní ľudia deportujú Grüna z obce.

Stará budova školy určite zažila omnoho viac udalostí a novôt, ktoré postupne prinášal život. Svoju úlohu čestne splnila a potom ustúpila miesto novým, modernejším. A tieto skutočnosti spomínam preto, aby si mladí uvedomili, ako sa menili a zmenili podmienky života a teda aj vzdelávania.

S vďačnosťou spomínam na vtedajších učiteľov, nakoľko nám vštepovali lásku k učeniu a siali do našich myslí zrnká múdrosti. Chcem zdôrazniť, že aj počas 2. svetovej vojny sa v našej škole učilo po rusky. Vyučujúci nám približovali život a dielo našich buditeľov – Alexandra Duchnoviča, A. Pavloviča, Júliusa Stavrovského-Popradova, A. Dobrjanského a ďalších. Mnohí naši starší občania ešte aj dnes vedia zarecitovať ich básne. K takým mojim učiteľom patril Jurij Ďudjak, Š. Romaňák, Š. Lichvár, E. Millý a pán prevelebný V. Nevický.

Hneď po skončení 2. svetovej vojny sa mnohí pobrali študovať na stredné školy. Do Prešova šli A. Duranka, M. Grega, Š. Bittner, M. Kuzár, I. Vislocký, J. Zima, M. Zimová. Ja som začal študovať na osemročnom Štátnom ruskom gymnáziu. Styky s rodnou obcou boli zákonite oslabené, ale po skončení vysokoškolského štúdia boli intenzívne najmä s riaditeľom školy a zakladateľom Barvinka Š. Bittnerom. Osožná spolupráca bola s Riaditeľkou A. Vančíkovou, zástupkyňou M. Škvarovou, J. Vančíkom najmä pri organizovaní besied, napríklad o mojej rozprávke O drotárikovi, o knihe Bájky a Bieda Rusínov z domu vyháňala už za riaditeľovania O. Gregovej. Značný podiel na utužovaní vzťahov s rodnou obcou má rodina, príbuzní. Svoju rolu zohrával aj starosta obce M. Mýtnik, ktorý sa osobne zúčastňoval na besedách a ktorý všestranne podporuje kultúrny a hospodársky rozvoj obce i školy.

Nová budova bola postavená po 2. sv. vojne. Nenavštevoval som ju. No na základe poznatkov vysoko oceňujem prácu jej vyučujúcich. O kvalite vyučovania presvedčivo hovoria fakty a k nim patrí počet prijatých žiakov na stredné školy a následné počty Kamienčanov, ktorí skončili vysokoškolské štúdium a získali tituly Mgr., Ing., JUDr., MUDr., Doc., CSc., PhDr., univerzitný profesor...

V novej škole sa uskutočňujú rekonštrukčné práce. Určite to prispeje ku skvalitneniu výuky a výchovy. Je tu však aj jeden paradox, ktorý treba riešiť. S modernizáciou budovy by sa mal do vyučovania vrátiť aj duch predkov, otcov a materí – duch rusínstva. Ak nechceme stratiť svoje JA, svoju identitu, je potrebné a škole obnoviť vyučovanie rusínskej literatúry, dejín, jazyka...[1]

... meštianku som navštevovala v rokoch 1940 – 1950. Učil ma E. Millý – čítať, počítať, spievať, maľovať a kresliť. Štefan Lichvár – počítať, Ján Mačík – občiansku výchovu, Peter Lichvár -- dejepis, Michal Luco – ruský jazyk, Lucová – prírodopis, Kubičková – fyziku, Kubičko – zemepis ...

... v škole sme samozrejme zlostili. Chlapci naháňali dievčatá do pece – pekarnika a dievčatá ich s metlami bili. UNRRA dávala po vojne stravu na prilepšenie a deti mali hrnčeky – jeden chlapec povedal, že kto dnes rozbije hrnček, dostane hobľa – a všetky deti porozbíjali hrnčeky (12 ks)

...dodnes neviem zabudnúť na učiteľa Cupaška, bol veselý a často žartoval. Zlostili sme ho tak, že sme z hodiny utiekli na farské hrušky...

...školníkom bol vtedy J. Zima-Vanojkyv. Obedy sa v škole nevarili, ale dávali nám kakao, chlieb alebo rožky s maslom... Vždy som chodila vystupovať. Spievali sme v Medzilaborciach, vo Svidníku, aj doma na festivaloch a boli sme aj v Kolíne.

V škole ma bavila telesná výchova, matematika, ukrajinská mova, história a mičurinskij sad. Dodnes spomínam na uč. Lazorikovú, lebo bola veľmi dobrá triedna...

Pamätám sa, že sme pod oknami zazerali na uč. Cupaška, ako spal prikrytý novinami. Do školy sme potrebovali pero, glajbas, tintu, lenijar, tejku, cirkeľ, gumu, knižky, merinďu... A obliekali sme si zahortku, vizitku, kidľu, španovky, chustky na hlavu, sandaly v lete a calkovy topánky v zime. Najviac si spomínam na uč. Lukáčovú, lebo sa vydala za môjho strýka a keď sa stretneme pri rodinných príležitostiach, často spomíname na školské časy...

Najviac ma bavila chémia – výberový predmet pri záverečných skúškach v 9. ročníku. Obedy sa nevarili, ale dávala sa desiata – kakao, chlieb s maslom, mlieko. Varila to učiteľka v učiteľskom dome a potom si to žiaci v hrnci nosili do školy a učiteľka to na chodbe rozdávala. Tiež sme všeličo vyparatili a často aj oveľa horšie ako vy dnes. Pamätám si, že sa súťažilo v behu, šplhu ... na Tyršov odznak zdatnosti. A dodnes neviem zabudnúť na uč. Bittnera, lebo bol milý.

Do školy som chodila v rokoch 1931 – 1939, učili nás Šafránková, Ďurica, Maňák, Estefániová, Ďudjak, Lichvar, Roland... Na výlet sme chodili na Paškovú, ale málokrát.

Do školy som chodil v rokoch 1942 – 1948 a v 1949 som pomáhala stavať terajšiu školu. Do školy sme nosili klačenicu, sveter, veľkú chustku, keď bolo chladnejšie. Boli sme na výlete v Ružbachoch a v Červenom Kláštore – chodilo sa pešo alebo na koňoch.

Kuchárky sme nemali, ale školníčka bola Janičkuľa a knižky sme nosili v rukách.

Do školy som chodila v rokoch 1919 – 1926. Učili ma Staviščák, Šafranko. Bavila ma ruština, matematika a geografia. Doma nebolo času, aby sme sa učili, lebo sme pásli kravy a pomáhali so súrodencami. Škola bola pri potoku – drevená a potom začali stavať novú za kultúrnym domom. A chodili sme aj na Kvarteľ. Výbava bola – tabuľka, griflik, tejka. Dodnes neviem zabudnúť na uč. Šafranka, bol ku mne dobrý.

Najviac si spomínam na Štefana Šafranka, lebo sa nám najviac venoval. Na výlete sme boli na Ľubovnianskom hrade. Do školy sme nosili huňku, chološňi zo súkna a v zime boganči, v lete krpce. Aj sme dosť zlostili. Raz som prerezal paličku na bitie učiteľovi a ten na to prišiel, tak sme 2 týždne za trest kľačali na starej katedre.

Cez vojnu to bolo ťažko. Ani sme skoro do školy nechodili. Väčšinou sme sa učili doma, aj to nie veľa. A raz nás jeden spolužiak vystrašil – púšťal na pôjde palice a narobil strašný hluk.

V škole ma bavilo, keď som bola dežurna a ešte čítanie. Ako sme sa doma učili? Umývala som riad a knižku som mala pri sebe. Na učenie nebolo času. A výlet? Spolužiaci boli na hrade, ale mňa nepustili, lebo Ľubovniansky hrad som videla aj zo Strážky, keď som bola pásť kravy.

Vychodila som všetkých šesť ročníkov a učili ma uč. Staviščák a Šafranko. Učenie ma bavilo – slovenčina, ruština. Učili sme sa aj počítať, písať a čítať a na stene sme mali mapu. Detskí lekári neboli. Doktor z Hniezdneho prišiel a zaočkoval poky v škole. Na výlete sme boli v Prešove na koňoch.

Namiesto peračníka bola drevená škatuľka a žiadna taška nebola. Spomínam si, že škola bola v Gryňovom dome, u Šelepa – tam, kde bývajú Srokovci. Školníčka bola Sroková, Haščáková, Chorendžáková a Leichenbergová – kuchárka. Brigádovali sme na škole – ukladali sme tehly.

Spomínam si, že sme boli na vystúpení v kultúrnom dome a v Demänovskej jaskyni. Dodnes si spomínam na uč. Annu Lukáčovú, ktorá nás učila tancovať a spievať.

Doktor bol vtedy Bednarčík – jediný v okrese, ale som nebol pri ňom. Do školy sme chodili v chološňach, svetri, serzaku, nohaviciach alebo montérkach. Mali sme pero na tintu ingus.

Brigádovali sme na kultúrnom dome, keď sa staval. Za odmenu sme dostávali balalajku, ale ja som ju kvôli zlomenému ukazováku nezobrala. Škola bola vedľa kultúrneho domu a jednu triedu sme mali v dnešnom obchode Jahoda.

Neviem zabudnúť na Babuku – uč. Nevickú, dcéru o. duchovného, lebo bola dobrá, mala nás rada, dobre nás poznala, veď nás učila 7 rokov. Jeden rok nás učila Fecková, tá už bola horšia. V škole ma najviac bavili stišky, slovenské diktáty som nemala rada, nešli mi ypsilony.

Učili ma Romaňák, Troščák, Nevická, Luco, Lichvár... Najviac ma bavila slovenčina a kreslenie. Doma som sa neučil, lebo keď som prišiel zo školy, musel som ísť robiť do maštale – kŕmiť, rezať slamu... Päť rokov som chodil do starej školy a tri roky do Gryňa. Doktor nebol z Kamienky, keď nás prišli očkovať, od strachu som nevedel, kto ma očkoval, či doktor, či sestrička.

Učili sme sa aj doma, ale málo, lebo bolo treba robiť – učili sme sa potajomky – v stajni pri koňoch a kravách. A na výlet ma naši nepustili, lebo bolo treba pásť husi.

Rada som mala matematiku. Zemepis nie, lebo som nevedela ukazovať na mape. Chodili sme do školy do Mačovoj chyži a vzadu býval Kuba a my sme tam mali záchody a robili sme mu na zlosť a on nás naháňal palicou. Ráno nám v škole dávali sušené mlieko.

Vystupovali sme s folklórnym súborom Barvinok vo Svidníku a na prvom festivale v Kamienke. Nacvičovali sme spartakiádu. Do školy sme chodili oblečení v teplákoch alebo sme mali sukňu na gumičke, vizitku, sveter... Pre mňa je nezabudnuteľnou učiteľkou uč. Bittnerová, lebo bola veľmi dobrá.

Rada spomínam na Ďudjaka, lebo s nami často spieval. Brigádovali sme pri obilí – mlátili sme žito. Boli sme na Jánošíka – na vystúpení a aj sme zlostili. Učiteľ Duranka išiel ku dievčatám a chlapci sa naháňali s nami po Hliníku – za trest sme občas spievali...

Učiteľka Šafranková bola veľmi dobrá. Na výlete sme boli vo Vyšných Ružbachoch a išli sme pešo. Do školy sme chodili biedne oblečení – v chološňach. A tašku mi urobili jeden ujo z luba.

S uč. Ďudjakom sme hrali divadlo a na Ľubovniansky hrad sme išli pešo. Mala som rada matematiku, ale na geografii som nemala rada ukazovanie na mape. A večyrky boli zakázané, učiteľ nás videli a potrestali nás – palicou po zadku.

Obedy nám v škole nevarili. Školníčkou bola vtedy Anna Naňková. Keď sme dačo vyparatili, museli sme kľačať. Keď zišiel sneh, chodila som do školy bosá, dakedy aj v krpcoch...

Na výlete sme boli vo Vyšných Ružbachoch, v Tatrách a na Štrbskom Plese. Brigádovali sme v lese – chodili sme sadiť stromčeky. Rád si spomeniem na uč. Minčíka, lebo mal podľa mňa dobrý pedagogický prístup k žiakom. Do školy sme nosili huňku, chološni, nohavice z drelichu...V škole som sa najradšej učil fyziku, ruštinu a slovenčinu.

Dobre si pamätám na uč. Romaňáka – boli nábožensky založení, robili kantora. Zo školy sme boli na Ľubovnianskom hrade, aj cirkus chodil do školy, lístok stál päťdesiat halierov. Najviac ma bavila ruština a slovenčina, ale aj ostatné predmety – učila som sa na čisté jednotky. Upratovačka bola vtedy Šmigeľová, školník nebol.

So súborom sme bol i vystupovať v Kolíne, vo Svidníku, v Medzilaborciach a v Starej Ľubovni. Dobre si pamätám na uč. Lazorikovú, ktorá bola dobrá a vedela naučiť a na Pikovovú, ktorá mala pochopenie. Do školy sme si obliekali tepláky, topánky na prjačku, galoše, klačenicu a vovňanyj sveter, zahortku, chustku, vizitku, fusekli, tramky, sandaly, silonky (podľa možností).

Aj my sme sa učili doma, lebo učiva bolo veľa a nestíhali sme to a aj v našej dobe mali učitelia na žiakov nároky a požiadavky. Pravdaže sme niečo vyparatili. P. H. prišiel k tabuli a povedal, že prezident republiky je Stalin a robili sme aj nezbedy, ale v menšej miere, lebo v tých časoch bola iná disciplína ako dnes. Kuchárkou v tých časoch bola Anna Mačiková, varila desiaty – mlieko... Dodnes neviem zabudnúť na uč. Bittnera, lebo vedel dobre učivo vysvetliť a bol tiež zhovievavý.

Do školy sme si obliekali tepláky a klačenicu, písali sme perom na tintu. V škole ma najviac bavila geografia a história.

Detského lekára sme nemali. Očkovať nás chodili do školy. Nemocnica bola až v Kežmarku a keď bolo treba ísť ku doktorovi, išlo sa na voze. Rada si spomínam na uč. Millého, lebo sa k nám milo správali.

Najlepšie zážitky boli v škole u Šelepa. Chodili sme sem na zmeny. Bola tam malá miestnosť a dve petrolejky. Dežurnyj nastavil petrolejky tak, aby nebolo poriadne vidno a z učenia nebolo nič. Spočiatku sme školskú tašku nemali. Do školy sme nosili vrece ušité z domáceho plátna. Po vojne sa už objavili aj tašky. Pamätám si, že sme boli na výlete na dva dni: navštívili sme Vysoké Tatry, Demänovskú jaskyňu, Domicu, nocovali sme v kláštore v Dobšinej na slame... Brigádovali sme na kultúrnom dome, plnili sme odznak zdatnosti Tyrš a sadili stromčeky pri kostole – i dnes krášlia jeho okolie.

Stará škola sa nachádzala medzi kultúrnym domom a Jednotou, dnes je tam park. Za dobré výsledky v škole som bola na rekreácii v Olomouci a boli tam aj zahraničné deti – z Dánska. Obľúbila som si uč. Minčíka a Bittnerovú. Keď som bola ôsmačka, na 1. mája bola zábava a my sme sa išli pozrieť. Tu sa zjavil učiteľ a zobral ma tancovať. Veľmi som sa bála a triasla, na druhý deň bol v škole výprask.

Spomínam na uč. Čumovú, ktorá nám pomohla, keď sme rozbili okno – potichu to vyriešila.

Niektorí chodili do školy v teplákoch, rifle mali iba pracovné z Ameriky tí, ktorí tam mali rodinu. Na výlete sme boli v Prešove, v Košiciach a vo Vysokých Tatrách. Boli sme na vystúpení čínskeho súboru v Prešove. Na brigády sme chodili do lesa – sadiť stromčeky. Najviac si spomínam na uč. Bittnera, lebo bol najlepší.

Školské tašky sme mali vyrobené z dreva a kartónu, dve strany z dreva a dve z kartónu. Knihy sme v škole nedostávali, zošity boli zosponkované papiere a písali sme uhlíkom z baterky.

Do školy sme nosili to, čo bolo moderné koncom 60-tych rokov: twistové nohavice, zdola rozšírené sukne, menčestrové nohavice dole zúžené, pásikové nohavice, vesty, pulóvre, kraťasy, kapri na turistiku, na programy a oslavy pioniersku rovnošatu. Topánky – gondoly, krokodílky na opätku...

Vždy sme chodili na koncoročné výlety na dva dni vďaka triednej p. Poľanskej. Ako siedmačka som bola ocenená za reprezentáciu školy štvortýždňovým pobytom v Medzinárodnom pionierskom tábore v Seči, okr. Chrudim. Boli tam žiaci z Francúzska, Talianska, Holandska, Belgicka, Nemecka, Ghany, Alžírska aj u Ruska.

Nezabudnuteľnými učiteľmi sú pre mňa M. Bittnerová, M. Poľanská, M. Kseňák, Š. Bittner a E. Millý. Okrem osobnostných kvalít (ktoré respondentka uvádza) formovali celé generácie žiakov. Vďaka nim majú žiaci dobré uplatnenie v SR aj vo svete.

[1] Príspevok je z priestorových dôvodov skrátený. (Poznámka editorky.)

[2] Zdrojom nasledujúcich spomienok je písomný dotazník s 13 otázkami, týkajúcimi sa histórie školy a školského vyučovania, ktorý sprostredkovali občanom obce žiaci školy v jarných mesiacoch tohto roku. Z výpovedí je urobený stručný výťah.